Život s leonbergerom.

Skutočný príbeh.

Život s leonbergerom.

Život s leonbergerom? Niekedy sa stanú veci, ktoré nikto nikdy nepredpokladá a sám by tomu neuveril. Nikdy predtým som v láske psov nemal. V mladosti som mal panický strach pred psami veľkými a neskoršie som sa bál tých najmenších, najzúrivejších. Išli mi odkusnúť kus nohy na ulici pri mojich neskorých príchodoch z práce. Bol som vďačným predmetom útoku. Malý, zúrivý a nebezpečný s rodokmeňom "pouličná zmes".

Vyrástol som z toho, chovám leonbergerov a pes pre mňa prestal byť postrachom. Najlepšia obrana je útok, to sa hovorí stáročia, najväčšou obranou pred psami je chovať ich. Psa pochopiť je možné ľahko, ak ho chováš doma.

Leonberger vstúpil do môjho života pred viac ako 20-rokmi, musel byť s papiermi /keď už tak-už/

Príbeh o leonbergerovi -napísal mi ho Peter z Bratislavy .

Dobrý deň, prešiel som si Vašu stránku o leonbergeroch a musím napísať, že je výborná.

Škoda, že takéto stránky neexistovali tak asi pred ôsmymi rokmi. Dozvedel som sa tu veľa nového o chove leonbergerov, veľa o výstavách a podobne. Doma v Bratislave máme obrovskú záhradu s domom tesne pod lesom. Preto sme chceli psíka, ktorý by bol dobrým strážcom, ale aj zároveň dobrým kamarátom pre deti. Na viaceré odporúčania od známeho, ktorému bohužiaľ leonbergera ukradli, sme si ešte v roku l999 zaobstarali krásne malé šteniatko od pána Klačka z Dunajskej Lužnej.Pamätám si, že sme si nevedeli vybrať z viacerých šteniatok, ktoré okolo nás behali. Všetky sa nám zdali presne rovnaké a bez rozdielu. Keď okolo Vás behá húfik malých leobergeríkov ste ako vo sne a všetkých by ste chceli zobrať so sebou. Všetky boli veľmi zlaté a nevedeli sme si vybrať.

Napokon jeden z nich bol predsa len mimoriadne pekne stavaný macko a predvádzal sa nám ako jediný s kuracou nohou v papuľke. Doslova sa ňou pýšil pred ostatnými šteniatkami. Bol to teda ten pravý, bol to náš leonbergerík.

Na druhý deň už bol náš naozaj a bol u nás doma. Chvíľku si poplakal za bratmi a sestričkami, chvíľku neisto poznával svoje okolie. Mal som vtedy 12-rokov a bol som ešte dieťa. Nevedel som a ani netušil, ako sa chová leonberger. Na internete vtedy ešte bolo málo informácií a potrebné znalosti sa získavali veľmi ťažko.

Naším leonbergerom sme boli všetci doma očarení a nadšení. Zo začiatku sme mu varili kuracinku, pretože bol tak naučený a zvyknutý. Neskoršie sme prešli na granule Eukanuba. Čas bežal a havinko rástol ako z vody, behal s nami po veľkej záhrade. Rástol viac a viac. Nakoniec bol tak veľký, ýe niektorí okoloidúci dlho váhali, či majú prejsť okolo našej záhrady. Svoje územie si chránil a jeho hlasný štekot každého odradil od zlého úmyslu.

Na deti bol veľmi dobrý. Keď mu náhodou stúpili hoci aj na chvost, alebo labku nikdy nezavrčal a vôbec mu to nevadilo. Nezavčal ani keď jedol granule z misky. Bolo to pre mňa nové poznanie, lebo s vrčaním som sa stretol u niektorých psov iných plemien. Povahu mal veľmi dobrácku a inteligencia bola fascinujúca. Naučili sme ho reagovať na pohyby rúk. Pohyb otvorenej dlane smerom nadol - znamenal sadnúť,ukazovák hore - znamenal maškrtu, otvorená dlaň - maškrta už nie je.Veľmi rýchlo sa učil povely a my sme naňho boli právom pyšní.

Keď mal 5-6 rokov vážil 70 kg. Na výstavy sme nechodili, pretože sme v tomto smere neboli vôbec skúsení. Informácií bolo strašne málo. Nevedeli sme sa spojiť so žiadnym chovateľom leonbergera. Nevedeli sme ako na to, mysleli sme na nakrytie naším havinom, ale nedostali sme sa zase nikam. Zrejme naozaj pre nedostatok informácií. Niektoré kroky sme v tomto smere urobili, ale odozva bola mimimálna.

Pred rokom, Endy mal sedem rokov nám začal chorlavieť. Najprv sa začalo ozývať srdiečko. Podávali sme mu lieky s extrémne drahými kardio-granulami. O pár mesiacov neskôr sa pridali obličky a do tretice ešte aj pečeň. Boli sme z toho všetci smutní. Veterinár nám jedného dňa oznámil, že Endyho orgány už nepracujú tak ako by mali. Povedal, že viac ako 1-2 roky nevydrží a nebude medzi nami. Bol to pre nás šok.

Od tej doby havino už nebýval ako predtým. Býval často apatický. Jedol čoraz menej a menej. Aj kvôli liekom, ktoré sme mu podávali, lebo ich jedol viac a viac. Snažili sme sa mu všetko vynahradiť a maximálne sme sa o neho starali. Neskôr nám bolo jasné, že má obrovské bolesti podľa pazvukov, ktoré vydával.

V ten osudný deň, ktorý si všetci budeme navždy pamätať nás už vôbec nevnímal. Pozeral kamsi do neznáma. Jeho pohľad už nebol jasný a milujúci. Rozmýšľanie netrvalo dlho a už sme s ním uháňali k veterinárovi. Nikto z nás netušil, že už sa domov nevráti. Pri prehliadke veterinár zistil, že má torziu žalúdka. Bol to "posledný kliniec do rakvy".Ešte sme sa nádejali, že veterinár pristúpi k oiperačnímu zákroku. Nepozerali sme na peniaze, nech to stoji-koľko treba. Veterinár ale neodporučil psíka na operáciu vzhľadom na jeho choré srdiečko, pečeň a obličky.Šanca na prežitie bola minimálna a preto oidporučil Endyho utratiť. Aj keby sa operácia podarila, orgány by to nezvládli.

Zrútil sa nám v tom momente svet. Celá rodina plakala, presviedčali sme doktora, že sa musí dať ešte niečo urobiť. So slzami v očiach som ho prosil o nemožné. Veterinár bol neoblomný a tvrdil, že po operácii by trpel ešte viac.Neprežil by to.

Dali sme nášho Endyho utratiť.